Komornejšie ako komorne, tak by sa dal zhrnúť októbrový otvorený mikrofón. Publikum tvoril dramaturg, fotograf, účinkujúci, ktorý práve nevystupoval a 3 diváci. Napriek tomu patrí moja nesmierna poklona Mišovi aj Števovi za profesionálny prístup.

Mišo je mladý muž, ktorému vždy rád vytvorím priestor, pretože keď hrá, má iskru v očiach. S touto iskrou Mišo spieva veselé aj smutné, svoje aj prevzaté, slovenské aj poľské. Večer otvoril preloženým textom slovinského pesničkára s názvom Cesta, ako sám uviedol, je to pieseň o ňom. Zaznela premiérová „bez mena“, balada Na javore, Drahá milá a iné z ktorých mi nedá nespomenúť môjho favorita – Hmyziu farmu. Michal sa rozlúčil Baladou o vernom fanúšikovi, kde sa naša malá komunita skalného publika pridala.

Števo je muzikantský típek. Človek zavrie oči a počuje spievať gitaru. Števova poetika načiera z každodennosti aby vzápätí vystúpala do najvyšších poschodí textárskeho neba „všetko je uschnuté ako farba, všetko je iné ako kliatba…“

Budúcnosť patrí malým pódiám!
Sveťo Šomšák, dramaturg a organizátor otvorených mikrofónov